1. |
Ústa
04:32
|
|||
Videla som spať sochy v noci v Louvre,
videla som veľkomestá z výšky,
videla som tie najdivnejšie počasia
a aj tak bol najkrajší
pomer tvojich úst k brade:
predurčili nás, aj keď mlčali,
aj keď hovorili a ničili —
mala som ťa rada, len preto, že si
a ty si bol ku mne zlý.
|
||||
2. |
Čierna šelma
06:03
|
|||
Už sa nedá ísť späť —
pozriem sa dovnútra
a tam
sedí čierna šelma.
Uprene pozerá,
ako ma zožerie
a dovtedy sa bude so mnou hrať.
|
||||
3. |
Vodník
05:37
|
|||
Čakáš ma pri jazere
a skúšaš lákať do špinavých vôd.
Spadla hviezda –
cinkla ako zvonček na príchod.
Hľadáš sirény,
čo ťa ťahajú na breh od ženy
a každej napokon zlomíš hlas.
Máš dnes bdelé oči,
máš ich modré ako deň.
Čierne vlasy,
biele čelo –
snáď ťa nikde nestretnem.
Keď sa večer povylieva
a ráno sadne na city,
skončíš na dne svojej hlavy
utopený ty.
Koľko drám
v krehkých dušiach
si už popremieňal na alibi,
vedia iba ryby
v tvojich hladinách.
Ako bolí, keď sa niekto vzdá.
Ako bolí, keď ťa niekto nechá odísť.
Ako bolí, keď zvony nahradia mĺkve peróny.
Ako bolí. Keď si z tiel spravíme kostoly.
|
||||
4. |
Biely deň
03:57
|
|||
Nič nám nie je sväté –
nevieme byť verní
druhým, ani sebe.
Neverím na lásku,
verím iba na smrť –
ničím si ju nekúpiš,
nič ti nikdy nesľúbi.
Myslel si si,
že si už všetko zažil
a potom som prišla ja,
aby si oddelil,
čo si pospájal.
Kto zabudne skôr
na krehké ľady?
Kto si zneosobní
starý hriech?
Zlomil sa november,
poletuje sneh,
je prvý biely deň.
|
||||
5. |
V dome
03:49
|
|||
V dome sa svieti.
Dom nikto nezamkol.
V dome horelo,
málo som z neho zachránila.
Zrkadlenie,
stred.
Stred,
zrkadlenie.
Každý hľadá,
čo mu chýba,
čo ho popiera,
čo ho požiera.
Moja vina.
Nevojdeš,
ani nepustíš von,
stojíš tam ako duch!
Strašíš moje dni,
strážiš môj dom,
nikto ho nezamkol.
|
||||
6. |
Skrytý
05:51
|
|||
Vždy si bol tam,
odkedy si ťa pamätám,
skrytý.
|
||||
7. |
De profundis
05:49
|
|||
Pozri sa,
ako ma to rozdrvilo.
Pozri,
čo zo mňa zostalo.
Stačí mi málo.
Nepatria mi aj tvoje omyly!
Počúvaj moje varovanie!
Nenechávaj ma v tom samú!
De profundis clamavi ad Te,
Domine.
|
||||
8. |
Rozhodnutie
05:45
|
|||
Občas zistím,
že mám telo –
ruky a hlavu
a občas
mi to do nej vôbec nejde.
To je byť človekom?
Tak krátke dejiny,
tak rýchly pokrok,
taká osamotená planéta.
Je ťažké veriť.
Je ťažké nemať vieru
a nebojí sa len ten,
kto nemiluje?
Aké je krásne
vzdať sa človeka –
a ukázať mu tým,
že ho máš rád:
nechať ho blúdiť
vlastnými ulicami
a stratiť sa v sne.
Kedy sa dotknem
a nazvem menom
vždy tak isté nové?
Krehké a opatrné,
ďalej už len rozhodnutie
z lásky ku kráse.
Všetko ma bolí
a ja sa smejem
a plačem.
To je byť človekom?
Verím, že príbehy
majú dobré nielen konce,
ale aj to,
čo je za nimi.
|
KATARÍNA MÁLIKOVÁ Bratislava, Slovakia
Dark tunes from Slovakia.
Streaming and Download help
If you like KATARÍNA MÁLIKOVÁ, you may also like:
Bandcamp Daily your guide to the world of Bandcamp